Na rodnej hrude

Milujem Švošov, rodisko moje, príčinu uviesť prečo?,

dá sa cit srdca vyjadriť písmom či živou rečou.

Tu rástol otec a moja mať, pokrvní a toľkí blízki,

čo učili ma dobrým byť postupne od kolísky.

Okolo dediny vence hôr a úzke naše polia,

hŕbka mne drahých domčekov v prostriedku naša škola.

V cmiteri malá kaplnka útecha našej duše,

kde sme chodili Bohu ďakovať za nedeľňajšie omše.

Havran, Hrdoš, Viecha i Boriec i pánska hora obďaleč,

Dáva nám príchuť ozónu a dokonalú prírodu.

Za pluhom kráča otec môj, za ním sa čierna brázda vinie,

sem tam si zotrie z čela znoj, kto robiť vie, ten nezahynie.

Na poli je aj moja mať s frúštikom, zastala konča úvratí,

najprv musela chleba požehnať, boží dar je to, silu navráti.

Zasadol otec, zasadla matka, otec sa modlí Anjel Pána.

Zvon z veže počuť do ďaleka, všetko čo na poli robili zastalo, zatíchlo v posvätnom kľude.

Matka ku chlebu srdce pridala,

preto tak chutí na rodnej hrude.

Jozef  Roštek