1.1.2018 K 25. výročiu samostatnosti Slovenskej republiky

Dnes čašu vína pozdvihnúť sa patrí,
vraj i ty vlasť moja drahá čosi sláviš.
Hovoria, že dvadsaťpäť rokov od vtedy,
čo datujú tvoje narodeniny.
No históriu učili ma,
ty si sa zrodila už veľmi dávno

na kúsku poľa skaly sa pýšili,
i stromy žblnkot rieky tíšili.
Asi len dnes chcú povedať,
že to ten stav "slobody" treba zapíjať.

Veď brázdili ťa v keltských odevoch
aj Rímska ríša bola v susedoch.
Po čase kupec Samo zavítal
a chudobe pokrm ponúkal.

Keď pobral sa na odpočinok,
Karol Veľký prebral velenie
a Avarov vyhnal, ale kam?
To nevieme.

Dve kniežatstvá spájajú sa, no necítia sa bezpečne,
tak pozývajú bratov nájsť riešenie.
Konštantín s Metodom kráčajú po kúsku hrdosti,
vieru a vzdelanie majú v svojej hrsti.

Kočovní Maďari vtrhli do vlasti,
nastolili Svätoplukovi veľké strasti.
V Moháči krv sa tam prelieva
a Turkom zem naša náruč otvára.

Až prichádza čas reforiem
a nevoľníctvo uzrie biely mier.
Vo Viedni rodák z Očovej pôsobí,
Matej Bel poznatky o vlasti zocelí.

Dostávame sa na pôdu vzdelania. Veď vzdelávať sa vždy treba
a Bernolák skúša reč tela.
Po ňom Štúr na rad prichádza
a novoty do našej reči zavádza.

V Martine sa vrchnosť stretáva,
ciele a poslanie do srdca Matice ukladá.
No súmrak zaodel ju po rokoch,
keď Uhorsko zhabalo jej majetok.

Pomaly sa dostávame aj na politickú scénu
a ľudovci vytiahnu sa k cieľu.
V roku štrnástom prvú vojnu si pocítila

a rozhodlo sa veru tak,
že s bratmi Čechmi budeme vyrastať.
V Martine sa opäť oblaky rozptýlili
a Matici zvony na slávu zazvonili.

Masaryk na čele vlasti stál
a Štefánik vojsko mapoval.
Prvýkrát od bratov sa delíme,
i do ďalšej vojny nemo vkročíme.

Partizáni s vojskom sa spojili,
i Rusi proti Nemcom zbrojili.
Po vojne vyrástol monument obrovský,
Dukliansky pamätník, pomník večnej hrdosti.

Nová vláda nastolila
a komunistov posilnila.
No odostrime z okien záclony
a pýtajme si zákony!

Pár osobností prichádza na scénu,
napríklad aj Dubček zakladá doménu.
Ani v časoch povojnových nemáš pokoja,
a ľudia ďalej ženú ťa do boja.

Spokojnosť ľudu sa objaví,
keď kľúčami štrngajú na námestí.
Demokracia sa vraj nastoľuje
a v ľuďoch iskru zapaľuje.

Po pár rokoch najvyšší rozhodli
a na delení vlasti sa dohodli.
A tu pero moje rozhodlo,
že viac nebude písať umelo.

Skvostov na hrudi tvojej našlo by sa,
čo poslať by patrilo sa,
parníkom na kúrenie,
až rovno do tej únie.

Nech vládnu si tam ako chcú,
a teba už na rozhodnutie nechajú.
Stále i ľud verní stojí pri tebe
čo teší sa aj z obyčajnej zelene.

Nám netreba piť víno z krčahov,
stačí nám voda z bystrých potokov.