Andrej Hlinka

Andrej Hlinka

Na sklonku jesene,
pltník Váhom sa plaví,
dnes bude veselie,
černovčania drahí.

Na breh on vykročí,
do chalúpky beží,
poláskať chlapčeka,
čo v lone matky leží.

Meno Andrej on po otcovi dostal,
synčeka mocného, sám Boh mu ho zoslal.
Z chlapca junák rastie, štúdium miluje,
otcovi slušnejšiu, budúcnosť sľubuje.

K maturite na gympli, v Ružomberku vzhliada,
profesor Krčméry, tam naňho dohliada.
Z Ružomberka cez Levoču, na Spiš on odchádza,
v kňazkom seminári, sám seba nachádza.

Drevený kostolík slnka lúče zaliali,
na tento okamih, černovčania čakali.
Rodák k nim zavítal, na primičnú omšu,
v modlitbách darovať, Bohu svoju dušu.

Na Oravu biskup Andreja vysiela,
tu rodák z Černovej, zrná viery zozsieva.
Odtiaľ sa vracia do svojho Liptova,
na miesto, kde tri obce v jednu sa spoja,
nech všetci za Boha, za národ, sa v jedno spoja.

Tie zrná na klasy rýchlo vyrastajú,
na scénu politickú, smelo prichádzajú.
Hlas ľudu ozýva sa, až na odľahlé miesta,
to Andrej zasadá, do parlamentu mesta.

Na stranu ľudovcov, smelo sa postaviť,
krivdy neprávosti, je treba napraviť!
Nepáči sa panstvu, že proti ním sa stavia,
že v novinách sa tieto, jeho zvesti javia.

Do uhorského snemu smelo on putuje,
za svoj národ, pravdu, všemožne bojuje.
Sám biskup rozhodol, kňazká moc mu padá
a na krátku chvíľu, do chládku si sadá.

Odtiaľ do večného mesta on putuje,
u pápeža svoju moc, sám si vyprosuje.
V tej dobe v Černovej, chrám Boží stavajú,
rodák ho má svätiť, s pokorou žiadajú.

Kým Andrej v susedstve, národu prednášal,
Černovú krvavý masaker sprevádzal.
Nesmie sa on vrátiť, do rodnej dediny
a tam svojim rodným prednášať noviny.

Tak ako všetko raz, tak aj zlo odchádza,
Andrej sa s odvahou po meste prechádza.
Jazyk chce zachovať, ba aj vieru času,
Slovensko zachrániť, jeho božskú krásu.

Hoc telo chveje sa, sila mu ubúda,
na duchu bojovnom, jej ale pribúda.
No v tridsiatomôsmom, tá sila vrcholí
a pred svojim ľudom naposledy stojí.

V auguste prichádza, veľmi smutná správa,
nebo si zobralo, z Černovej farára.
Krajinu ozvučia najsmutnejšie zvony,
ozvenou zaplačú aj slovenské hory.

Bojoval za Boha, za národ na zemi,
dnes už osemdesiat rokov, bojuje na nebi.
Zanechal nám všetko, čo nám bolo treba,
dnes už je len na nás, čo jesť z jeho chleba.

Daniela Gerecová

Švošov