Na rodnej hrudi - Lisková

Prečo sa slnko ponáhľaš, postoj nad našou krajinou,
 nech sa zobudí národ náš, veď roky si nebola lenivou.
Kde lúky boli pokosené, polia pekne obrobené,
zbožie do mlyna pripravené a gazda sedel v nedeľu
na lavičke pred domom, spokojný so svojim výtvorom.

Teraz je tu doba iná, mamona nás oslepila.
Sused suseda sa bojí, ale Boh sa na nás díva, už sa na nás strojí.
V prvom rade dušu nech máme v poriadku,
robme si v nej často morálnu prehliadku.

Keby sa človek zobudil, z hrobu vstal a pozeral,
že tam kde sa nadrel a narobil,
za malú chvíľu, po zmene režimu,
vidí na najúrodnejšej pôde samú západnú fabriku, 
pýr a burinu, veru by horko zaplakal.

Beda tomu štátu, ktorý včelstvo nemá,
beda tomu ľudu, čo si pôdu predá.
Hory peknie pod rožkatým Chočom
rozprávate dobre a ja viem aj o čom.
O peknej dedine čo leží pod Vami,
tú naši predkovia Lisková nazvali.

Milujem Liskovú, rodisko moje, príčinu uviesť prečo?
Dá sa cit srdca vyjadriť písmom, či rečou?
Tam býval otec a moja mať,
pokrvní a toľkí blízky, čo učili ma dobrým byť, postupne od kolísky.
Okolo Liskovej vence hôr a úzke naše polia
hŕstka mne vzácnych domčekov, v prostriedku stará škola.
Poniže je aj kostolík, útecha našej duše,
kde chodili sme Bohu ďakovať na nedeľňajšie omše.

Choč, Salatín, Kriváň, či Baranec i naša hora obďaleč,
Dáva nám príchuť ozónu i dokonalú prírodu.

Za pluhom kráča otec môj, za ním sa čierna brázda vinie,
občas si zotrie z čela znoj, kto robiť vie, ten nezahynie.
Na poli je aj moja mať, s fruštikom zastala konča úvratí,
najprv musela chleba požehnať, Boží dar je to – silu navráti.

Zasadol otec, zasadla matka.
Otec sa modlí Anjel Pána, zvon z veže počuť do ďaleka.
Všetko, čo na poli robilo – zastalo, zatíchlo v posvätnom kľude,
matka ku chlebu srdce pridala, preto tak chutí na rodnej hrude.

Jozef Roštek